VÝCHODOČESKÉ DIVADLO PARDUBICE

 

Divadlo nie je na to, aby kázalo, hovorí režisér Kúzelníka z Lublinu a Tučniakov na arche Marián Pecko

MARIÁN PECKO spolupracuje s našim divadlom už od roku 2003, kedy sa uskutečnila premiéra Ondiny. Keď dáte meno tohoto režiséra do vyhľadávača, objaví sa vám množstvo odkazov a na wikipedii sa môžete dočítať, že v divadle pracuje od roku 1977. Bol stavačom dekorácii, hercom, upratovačom, premietačom, biletárom, osvetľovačom, umeleckým šéfom, zvukárom, predavačom vstupeniek, prevádzkovým riaditeľom, autorom hudby a textov. V súčasnosti pracuje ako umelecký šéf a režisér Divadla na Rázcestí v Banskej Bystrici. Prvú réžiu vykonal v roku 1988. Odvtedy zrežíroval okolo sto predstavení v štyroch krajinách Európy. Inscenoval texty autorov ako W. Shakespeare, J. B. P. Molière, F. G. Lorca, R. Jeffers, N. V. Gogol, F. Hrubín, E. Albee, J. Giraudoux, E. Rostand, T. Bernhard, I. Škripková, F. Kafka a viac ako desiatku súčasných slovenských dramatikov a dramatičiek. Pracuje v divadle bábkovom, činohernom, v opere i v šapitó. Áno, to všetko je Marián Pecko. Vyťažený, úspešný, pracovitý, prísny a láskavý. A vlastne veľmi rozlietaný – napríklad v Poľsku pracuje až na hraniciach s Bieloruskom, na cestách prekonáva obrovské vzdialenosti. Ale ja ho vnímam ako človeka mimoriadne koncentrovaného a sústredeného. Ak sa so mnou dohodne na rozhovore, je tu dve hodiny len pre mňa, neberie telefóny, myšlienky mu neblúdia, je pozorný a pritom vecný. Keď skúša, vždy je to naplno, žiaden herec si snáď nemôže sťažovať, že by sa mu nevenoval. Suma sumárum – pri Mariánovi máte pocit jedinečnosti, a to je viac než dosť.
Stretli sme sa v klube v salóniku a v rádiu hral slovenský džezmen Peter Lipa. Voňal bylinkový čaj a my sme sa rozprávali…

Marián, režíruješ veľmi pravidelne v Čechách a v Poľsku. Vnímaš nejaké významné rozdiely mezi slovenskými, českými a poľskými hercami v ich prístupu k divadlu?
Túto otázku dostávam pomerne často. Isteže rozdiely sú. A niekedy sú veľmi veľké. Aj keď sme susedia a na začiatku sme my Slovania mali spoločný jazyk. Herci sú všade iní. Poľskí herci stašne chcú byť rýchlí, chcú mať všetko rýchlo jasné, hotové. Môj štýl práce je obvykle taký, že naaranžujem hru od začiatku do konca v hrubých obrysoch a potom sa vraciam a korigujem, čistím. A keď sme na začiatku, nerád opakujem to, čo sme robili včera. To je podobné, ako keď niečo píšeš alebo prekladáš. Ak sa najprv vrátíš k tomu včerajšiemu, tak výsledok je taký, že horko-ťažko napíšeš tri ďalšie stránky, ale opravíš desať včerajších. Tak isto je to na skúške. Keď treba „ísť ďalej“, nerád zbieham staršiu prácu, lebo nechcem aby sa fixovali nedobré veci. Okamžite sa totiž vytvára akási herecká pamäť. Poľský herec má problém – bojí sa byť pred kolegom neistý. Preto chce mať všetko rýchlo hotové a chce mať v tom istotu. V Čechách a na Slovensku musím hercov povzbudzovať a v Poľsku brzdit.

Nie je to tým, že Poliaci, ako národ vôbec, sú veľmi hrdí a pyšní?
A majú byť na čo! Veď dali svetu divadelníkov, ako bol Grotowský, Kantor, Wajda… Majú veľký vztah k svojej národnej kultúre. Rok 2015 vyhlásila vláda rokom divadla. Poliaci sú na svoje divadlo hrdí, ako diváci sú veľmi vášniví, vedia sa za divadlo postaviť, ale dokážu aj predstavenie zrušiť, vypískať. Niekedy mám taký pocit, že ten pátos, ktorý je prítomný v ich životoch a vzťahoch, je aj v divadle. My máme zase väčší zmysel pre humor. Česi majú blízko k hyperbole, karikatúre, ku groteske a k čiernemu humoru. Poliaci toto veľmi nemajú. Nie je im daná istá ľahkosť. Dokážu hrať, deklamovať a my zasa na scéně žiť. Byť na scéne, baviť sa a existovať.

Chodia na Slovensku ľudia do divadla?
Ako kde. My máme inú tradíciu ako Česi a Poliaci. V Bratislave vzniklo Národné divadlo nedávno, v roku 1920 a založil ho český súbor, dokonca z Pardubíc. (SND uzavrelo zmluvu s riaditeľom Východočeskej spoločnosti Bedřichom Jeřábkom. Bol to práve jeho operný a činoherný súbor, ktorý v roku 1920 začal prevádzku všetkých troch súborov SND – pozn. redakcie) Tak ako pre všetko je dôležitá tradícia a zvyk, tak je to aj v chodení do divadla. 1. apríla to bude tridsať rokov, čo som prišiel do Banskej Bystrice. Vtedy som si myslel, že na rok. V Bystrici sú veľmi divne naukladané divadlá. Je tam Divadlo na Rázcestí, čo sme my. Je tam profesionálne divadlo Štúdio tanca, to je ďalší mantinel. Je tam Mestské divadlo, ktoré tvoria hendikepovaní tvorcovia, robia ho ľudia s mentálnym postihnutím. A je tam opera.

A čo klasická činohra?
V tom je práve v Bystrici problém. Nikdy tam nebola činohra, teda tam nie je zlatá stredná cesta. Nevytvoril sa zvyk. Ja si myslím, že k mestskému spôsobu života určite patrí chodiť do divadla. Na otázku, čo budeme robiť večer, môžeme odpovedať – poďme do divadla. A v Banskej Bystrici nie je isté, že sa bude večer hrať. Naše divadlo nehrá každý večer predstavenia, opera tiež nie. Občania v Bystrici asi nikdy nepotrebovali činohru, nevyžiadali si ju. Na Slovensku vôbec nie je veľa divadiel. Je treba tiež zistiť, čo divadlá hrajú a za akú cenu sú plné. A aká je vlastne požiadavka od zriaďovateľa. Na Slovensku neexistuje žiadna kultúrna politika. My sme dotované divadlá a z toho musia vyplývať isté povinnosti inštitúcie. Divadlá by mali prinášať aj niečo iné ako zábavu. Nemá sa hrať Cooney za štátne peniaze. Toto nechajme divadlám, pre ktoré sú tržby otázkou bytia a nebytia. Predsa aj napríklad štátna televízia má svoje povinnosti, vysiela omše, programy pre nepočujúcich; za verejné peniaze sa musia robiť aj veci, ktoré nie sú populárne. Mali by sa obhajovať i menšinové záujmy. Kritérium naplnenosti či návštevnosti divadla nie je úplne presné. Komercia by sa nemala podporovať z verejných peňazí. Divadlo ako také musí mať zámer, ušľachtilý plán. A u nás nikoho nezaujíma, na čo konkrétne idú peniaze v divadle. Najdôležitejšie je, či je vypredané… Mali by sme rozhodne prehodnotiť, akým spôsobom a o čom sa budeme rozprávat s divákmi.

Často sa v divadle volá po súčasnej dramatike. Čo si o tom myslíš? Mala by sa hrať predovšetkým súdobá hra?
Pre mňa to nie je úplne najpodstatnejšie. Dramaturgie divadiel potvrdzujú, že nemusí platiť – dobré divadlo rovná sa súčasná dráma. Napríklad Shakespeare je stále hrateľný. Myslím si, že ľudia sa vo svojej podstate veľmi nemenia. Menia sa prostriedky, okolnosti, technológie, ale ľudia nie. Ľudí od ostatných živých tvorov odlišuje to, že sú si vedomí svojej konečnosti. Je to fakt veľmi dôležitý a určujíci, hýbe celým našim životom. Keďže toto sa nemení, tak ani my sa nemeníme nijako principiálne.

Poďme sa baviť o tom, čo teraz skúšaš – dramatizáciu románu Isaaca Bashevisa Singera Kúzelník z Lublinu. Ja sama tohoto autora milujem, čítala som predlohu a veľmi sa na tú inscenáciu teším. Aký bude hlavný hrdina Jaša Mazur, kterého u nás hrá Martin Mejzlík?
Keď poviem, aký bude Jaša, poviem, aká bude inscenácia. A ešte to sám presne neviem. Naučil som sa, že nie je mojou povinnosťou vedieť všetko na začiatku skúšania. Keby som to vedel, nemuselo by so mnou pracovať ďalších šestnásť ľudí, hercov a herečiek. Divadlo je spoločný proces hľadania, tímová robota. Text sa volá Kejklíř z Lublinu. To je veľmi výstižné. Komediant, človek, ktorý sa predvádza, žije na verejnosti a robí triky, hrá. Cvičí svoju šikovnosť. To všetko predáva. Napríklad robí triky s kartami a mňa zaujíma, ako to robí. A on vie, že ja neviem, a práve preto nás oboch baví tá hra. Je to pekná spoločná dohoda. Hra je veľmi dôležitá v celom Jašovom živote. Má niekoľko žien, a pred nikým to neskrýva. Balancuje na hrane, prejde – neprejde? Náš Kejklíř nežongluje s loptičkami. Žongluje s ľudskýmu dušami. Všetky jeho ženy vedia, že má ďalšie ženy. Premýšľam o tom, prečo mu to prechádza. Každý človek v jeho živote má dôvod, prečo je účastníkom jeho šou. Namotal na seba veľa ľudí, ktorí sú na ňom závislí, a on je prekvapený, že by to mohlo niekomu vadiť. Keď odíde od svojej ženy, ide za inou, tá mu povie „vitaj doma“ a on sa neohradí. V každom živote tých postáv je Jaša neustále prítomný. Aj na javisku to budeme robiť tak, že všetci budú neustále prítomní. Herci to nemajú veľmi radi a prosím, aby mi odpustili, ale uvidíme, mohlo by to fungovať. Som zvedavý, ako to bude vplývať na herectvo, čo to s herečkami a hercami urobí. Hľadáme pre každú tú ženu dôvod, prečo s ním bola a zostávala. On bol tak trochu Hubert fešák, sympaťák, vedel to so ženami, ale to nie je jediný dôvod; každá z nich ho svojim spôsobom potrebovala. Milovali ho a čakali na neho a on nepovedal nie. Potom príde nešťastie a on sa stiahne do absolútnej samoty, rieši to extrémne. A ako to teda bude ďalej, nechcem viac prezrádzať. Možno ešte toto – autor svojou knihou chce povedať, že Boh je cestou. Ale divadlo nie je na to, aby kázalo. Nemalo by poučovať, nariaďovať. Malo by zaujímavo rozprávať o zaujímavých veciach. A toto je veľmi zaujímavý príbeh.

Ten text je ťažký, hlboký a pretlmočiť ho je určitě zložité. Ja o tebe viem, že pracuješ naplno a najradšej by si skúšal 24 hodín denne, čo sa samozrejme nedá. A tak sme pre teba vymysleli takú vec, že popri Singerovi budeš skúšať hru pre deti Tučniaci na arche. Ako sa dá vypnúť jednu prácu a sústrediť sa na druhú, takú rozdielnu? Nemyslím, že by si to nedokázal, nie preto sa pýtam, ale nie je to vyčerpávajúce?
Zo žartu hovorievam, že na mojej práci je najťažšie čakať dvadsať hodin na štvorhodinovú skúšku. Keď som robil Sen noci svätojánskej, tak mi pán riaditeľ povedal – keď sa tu dvadsať hodín otravujete, tak poďte urobiť nejakú rozprávku. Tak robím. Divadlu pre deti som strašne vďačný, veľa mi dalo, koniec koncov i za to, že som teraz tu, vďačím jemu. Vždy som prácu pre deti robil rovnako poctivo ako ostatné veci. No a ako to ide skĺbiť s Kúzelníkom? Dôležité je to, že Tučniakov som už robil. To, o čom sú Tučniaci, už nie je pre mňa záhadou. Takže to mám teraz trochu jednoduchšie. Dôležité je, aby som inšpiroval hercov a herečky, aby som ich dokázal uvoľniť a podnietiť ku kreatívnemu herectvu. Mojou úlohou je ich otvoriť, naštartovať. A pozorne ich počúvať. Chytať a nestrácať ich nápady, inšpirácie, gagy. A že ich teda je… Text je dobrý a potrebuje aj skvelých hráčov. Hovorí sa, že deťom sa má dať to najlepšie, ale vieme, ako to v praxi chodí s divadlom pre deti. Tu budú pre deti hrať dvaja skvelí herci a dve mimoriadne talentované herečky. A to je veľmi dobrý štart.

Marián, prajem ti, ako i obom pracovným tímom, aby ste úspešne došli i do cieľa. Takže Zlom väz!