VÝCHODOČESKÉ DIVADLO PARDUBICE
Přijďte si pro Polibek
Poslední letošní scénické čtení z cyklu INprojekty (Malé inscenační projekty světových novinek) představí v pondělí 9. května vůbec poprvé českému publiku současného nizozemského herce, režiséra, překladatele, prozaika a především úspěšného dramatika Gera Thijse. Českou premiéru jeho hry Polibek z roku 2011, která byla uvedena nejen v několika evropských zemích, ale například i v Argentině, pro vás spolu s herci připraví mladá slovenská režisérka SIMONA NYITRAYOVÁ. Nejen jí, ale i další sympatické mladé dámě – překladatelce Lucii Gajdošové – budete moci po představení během tradiční besedy klást svoje dotazy, ale ještě před tím nabízím ty naše…
Simona Nyitrayová
Simono, obligátní otázka: Proč právě Polibek Gera Thijse? Čím může být hra přitažlivá pro diváky?
Súčasných skvelých hier je veľa, mám pocit, že je dnes pôvodná dráma dobre podporovaná. A i keď Ger Thijs nepatrí už k najmladším autorom, je hra Polibek napísaná sviežo a ponúka nový pohľad na aktuálne, ale tiež stále sa vracajúce témy. Verím, že divákov zaujme striedmy a zrozumiteľný jazyk hry, citlivé podanie bolestivých i groteskných situácií, ktorým sa zrejme v živote nevyhne žiadny človek.
Ve hře Polibek dochází k setkání dvou lidí – Muže a Ženy. Proč působí toto nečekané setkání dvou neznámých téměř osudově?
Postavy tejto hry majú vyše 50 rokov, akoby už všetko podstatné zažili a netušia, kam teraz nasmerovať svoj život. Čomu sa venovať. Na čom ešte záleží. Čo je to láska. Aký je zmysel života. Aký je zmysel ich života.
Týchto dvoch ľudí, naše postavy bez mena, vidím pred sebou z mäsa a kostí. Chápem ich a držím im palce. Stretli sa náhodou v lese, zistili, že sa majú o čom porozprávať a že sa obaja veľmi potrebujú rozprávať. Ale čo im ich rozhovor prinesie? Hľadajú niekde spásu, ale ako bude vyzerať, až nastane? A dokážu ju prijať?
Držím im palce. Najťažšie v živote je podľa mňa zmieriť sa sám so sebou, odpustiť si a mať sa rád.
Jak ses k holandskému autorovi, potažmo přímo k jeho hře, dostala? Znáš současnou nizozemskou dramatiku?
Holandskú drámu bohužiaľ nepoznám tak, ako by som chcela. Hru Polibek mi odporučil Zdeněk Janál a som mu veľmi vďačná za zoznámenie s textom Gera Thijsa.
Máš zkušenosti s divadelní formou scénického čtení?
Režírovala som niekoľko scénických čítaní, naposledy to bola hra od maďarskej autorky Katalin Thuróczy s názvom Cimrman v Maďarsku. Toto čítanie prebehlo v Mestskom divadle v Zlíne. Forma scénického čítania má pre mňa veľké čaro predovšetkým z hľadiska oboznamovania sa s novými autormi, novými kontextami a v mojom prípade i s novými hereckými súbormi. Divák má možnosť spoznať nové hry a autorov, ktorí sú v našich krajinách zatiaľ menej známi.
Jaká témata jsou ti jako režisérce a autorce blízká? Zaujal mě například tvůj zájem o anglickou spisovatelku Charlotte Brontëovou – pro Český rozhlas jsi napsala hru o životě této spisovatelky Vítr ze Slatin a v Těšínském divadle režírovala svoji adaptaci Jany Eyrové.
Veľmi rada pracujem na adaptáciách románov či poviedok – rada tieto adaptácie píšem a následne prevádzam do scénickej podoby. Oslovujú ma témy nečakaných hrdinov a vyrovnávanie sa so sebou samým, so svojimi schopnosťami i chybami – ako v prípade Jane Eyrovej v Těšínskom divadle, hry Istvána Tasnádiho s názvom Cyber Cyrano (režírovala som ju v Bratislave v Divadle Aréna) alebo Štúdie v červenej v Divadle Polárka v Brne (s výsledným názvom Sherlock Holmes Explosion).
Na čem a kde pracuješ nyní? Jaké máš plány do budoucna?
Práve v tejto chvíli režírujem v Divadle Šumperk adaptáciu rozprávky od Winsora McCaya Malý Nemo v Krajině snů a píšem pôvodnú rozprávku pre Český rozhlas Brno. Do budúcnosti mám zatiaľ viac plánov, uvidím, ktorý napokon bude ten pravý.
Režii a dramaturgii jsi studovala jednak „doma“ v Bratislavě, ale také u nás na Janáčkově akademii múzických umění v Brně. Co tě přivedlo do ČR?
Na JAMU som prišla ako študentka bratislavskej Vysokej školy múzických umení v rámci výmenného programu Erazmus. Po úspešnej študentskej inscenácii Všechny hranice (adaptácia poviedky Leopolda Laholu) som sa rozhodla skúsiť prijímacie konanie na magisterský stupeň v odbore činoherná réžia, ktoré pre mňa dopadlo úspešne. Práve vďaka štúdiu na JAMU sa dnes zrejme lepšie orientujem i pohybujem v kontexte českého divadla.
Dočetla jsem se, že se věnuješ práci s dětmi a dramaterapii s mentálně postiženými. Krom toho jsi spoluzakladatelkou občanského sdružení Angelikum v Brně, které se mimo jiné zabývá bezdomoveckým divadlem. Můžeš o tom říct něco bližšího?
Vždy ma zaujímali presahy divadla – na gymnáziu sme s kamarátmi založili študentský divadelný spolok, dramaterapiu robím s mentálne postihnutými mladými ľuďmi v Komárne, mojom domovskom meste, v rámci miestnej charity. V literárno-dramatických odboroch základných umeleckých škôl som začala vyučovať už v Bratislave a rada sa tejto činnosti venujem dodnes. Deti majú nádhernú predstavivosť, práca s nimi je radosť. Divadlo s ľuďmi bez domova bolo pre mňa obrovskou a neoceniteľnou skúsenosťou, spoznala som pri ňom ľudí, ktorí sa stali mojimi priateľmi. Napriek ich zlej sociálnej situácii sú ochotní nevzdať sa a bojovať.
Popri týchto aktivitách ešte prekladám z anglického jazyka (v nakladateľstve JAMU mi vyšli dve publikácie: Teória adaptácie a Blízkost performance), venujem sa ochotníckemu divadlu pre dospelých (Divadlo SCHOD) a vediem herecké workshopy pre dospelých. V našom povolaní sa musí človek obracať! (smích) A hlavne, sú to všetko nádherné tvorivé činnosti, ktoré ma neustále posúvajú dopredu, a som vďačná za možnosť venovať sa im.
Simona NyitrayováSimono, obligátní otázka: Proč právě Polibek Gera Thijse? Čím může být hra přitažlivá pro diváky?
Súčasných skvelých hier je veľa, mám pocit, že je dnes pôvodná dráma dobre podporovaná. A i keď Ger Thijs nepatrí už k najmladším autorom, je hra Polibek napísaná sviežo a ponúka nový pohľad na aktuálne, ale tiež stále sa vracajúce témy. Verím, že divákov zaujme striedmy a zrozumiteľný jazyk hry, citlivé podanie bolestivých i groteskných situácií, ktorým sa zrejme v živote nevyhne žiadny človek.
Ve hře Polibek dochází k setkání dvou lidí – Muže a Ženy. Proč působí toto nečekané setkání dvou neznámých téměř osudově?
Postavy tejto hry majú vyše 50 rokov, akoby už všetko podstatné zažili a netušia, kam teraz nasmerovať svoj život. Čomu sa venovať. Na čom ešte záleží. Čo je to láska. Aký je zmysel života. Aký je zmysel ich života.
Týchto dvoch ľudí, naše postavy bez mena, vidím pred sebou z mäsa a kostí. Chápem ich a držím im palce. Stretli sa náhodou v lese, zistili, že sa majú o čom porozprávať a že sa obaja veľmi potrebujú rozprávať. Ale čo im ich rozhovor prinesie? Hľadajú niekde spásu, ale ako bude vyzerať, až nastane? A dokážu ju prijať?
Držím im palce. Najťažšie v živote je podľa mňa zmieriť sa sám so sebou, odpustiť si a mať sa rád.
Jak ses k holandskému autorovi, potažmo přímo k jeho hře, dostala? Znáš současnou nizozemskou dramatiku?
Holandskú drámu bohužiaľ nepoznám tak, ako by som chcela. Hru Polibek mi odporučil Zdeněk Janál a som mu veľmi vďačná za zoznámenie s textom Gera Thijsa.
Máš zkušenosti s divadelní formou scénického čtení?
Režírovala som niekoľko scénických čítaní, naposledy to bola hra od maďarskej autorky Katalin Thuróczy s názvom Cimrman v Maďarsku. Toto čítanie prebehlo v Mestskom divadle v Zlíne. Forma scénického čítania má pre mňa veľké čaro predovšetkým z hľadiska oboznamovania sa s novými autormi, novými kontextami a v mojom prípade i s novými hereckými súbormi. Divák má možnosť spoznať nové hry a autorov, ktorí sú v našich krajinách zatiaľ menej známi.
Jaká témata jsou ti jako režisérce a autorce blízká? Zaujal mě například tvůj zájem o anglickou spisovatelku Charlotte Brontëovou – pro Český rozhlas jsi napsala hru o životě této spisovatelky Vítr ze Slatin a v Těšínském divadle režírovala svoji adaptaci Jany Eyrové.
Veľmi rada pracujem na adaptáciách románov či poviedok – rada tieto adaptácie píšem a následne prevádzam do scénickej podoby. Oslovujú ma témy nečakaných hrdinov a vyrovnávanie sa so sebou samým, so svojimi schopnosťami i chybami – ako v prípade Jane Eyrovej v Těšínskom divadle, hry Istvána Tasnádiho s názvom Cyber Cyrano (režírovala som ju v Bratislave v Divadle Aréna) alebo Štúdie v červenej v Divadle Polárka v Brne (s výsledným názvom Sherlock Holmes Explosion).
Na čem a kde pracuješ nyní? Jaké máš plány do budoucna?
Práve v tejto chvíli režírujem v Divadle Šumperk adaptáciu rozprávky od Winsora McCaya Malý Nemo v Krajině snů a píšem pôvodnú rozprávku pre Český rozhlas Brno. Do budúcnosti mám zatiaľ viac plánov, uvidím, ktorý napokon bude ten pravý.
Režii a dramaturgii jsi studovala jednak „doma“ v Bratislavě, ale také u nás na Janáčkově akademii múzických umění v Brně. Co tě přivedlo do ČR?
Na JAMU som prišla ako študentka bratislavskej Vysokej školy múzických umení v rámci výmenného programu Erazmus. Po úspešnej študentskej inscenácii Všechny hranice (adaptácia poviedky Leopolda Laholu) som sa rozhodla skúsiť prijímacie konanie na magisterský stupeň v odbore činoherná réžia, ktoré pre mňa dopadlo úspešne. Práve vďaka štúdiu na JAMU sa dnes zrejme lepšie orientujem i pohybujem v kontexte českého divadla.
Dočetla jsem se, že se věnuješ práci s dětmi a dramaterapii s mentálně postiženými. Krom toho jsi spoluzakladatelkou občanského sdružení Angelikum v Brně, které se mimo jiné zabývá bezdomoveckým divadlem. Můžeš o tom říct něco bližšího?
Vždy ma zaujímali presahy divadla – na gymnáziu sme s kamarátmi založili študentský divadelný spolok, dramaterapiu robím s mentálne postihnutými mladými ľuďmi v Komárne, mojom domovskom meste, v rámci miestnej charity. V literárno-dramatických odboroch základných umeleckých škôl som začala vyučovať už v Bratislave a rada sa tejto činnosti venujem dodnes. Deti majú nádhernú predstavivosť, práca s nimi je radosť. Divadlo s ľuďmi bez domova bolo pre mňa obrovskou a neoceniteľnou skúsenosťou, spoznala som pri ňom ľudí, ktorí sa stali mojimi priateľmi. Napriek ich zlej sociálnej situácii sú ochotní nevzdať sa a bojovať.
Popri týchto aktivitách ešte prekladám z anglického jazyka (v nakladateľstve JAMU mi vyšli dve publikácie: Teória adaptácie a Blízkost performance), venujem sa ochotníckemu divadlu pre dospelých (Divadlo SCHOD) a vediem herecké workshopy pre dospelých. V našom povolaní sa musí človek obracať! (smích) A hlavne, sú to všetko nádherné tvorivé činnosti, ktoré ma neustále posúvajú dopredu, a som vďačná za možnosť venovať sa im.
Anna Hlaváčková
