VÝCHODOČESKÉ DIVADLO PARDUBICE
Československý rozhovor
Inscenaci Král jelenem, kterou budeme od poloviny června uvádět na Kunětické hoře a od začátku září v Městském divadle, připravuje v Pardubicích velmi dobře známý slovenský režisér MARIÁN PECKO (Ondina, Romance pro křídlovku, Bláznovy zápisky, Vítězství, Kejklíř z Lublinu, Cikáni jdou do nebe, Sen noci svatojánské či Tučňáci na arše), který je již 27 let principálem Bábkového divadla na Rázcestí v Banské Bystrici a působí v oblasti činohry, loutkového divadla i opery na Slovensku, v Polsku, Maďarsku a Česku a jeho inscenace často putují na mezinárodní festivaly.
Pane režisére, má divadlo některých zemí, které jste poznal, pojmenovatelná specifika?
To je otázka, ktorú dostávam pomerne často. Po toľkých rokoch práce v rôznych divadlách v rôznych krajinách vlastne hovorím, že asi ani veľký rozdiel nie je. Najzásadnejší a najdôležitejší sú ľudia. Buď sa človek stretne s vytúženým talentom, a potom je všetko úplne v poriadku, alebo sa nestretne, a potom je problém všade rovnaký. Takže všetko záleží na tom, ako je súbor vybavený. Možno že Poliaci sú vášnivejší, Slováci naopak ležérnejší, Česi majú väčší zmysel pre humor a nadhľad, ale to sú nepodstatné rozdiely. Dôležité je, aby súbor bol šikovný, pobozkaný a chcel pracovať...
Před časem jste se na zkoušce Petra a Lucie v Olomouci zmínil, že se cítíte být Čechoslovákem. Československá republika by se letos v říjnu dožila 100 let. Jak jste pocítil její rozdělení?
Česká a Slovenská republika sú oddelené od roku 1993 a ja budem mať šesťdesiat, to znamená že som bol dlhšie Čechoslovákom, ako som Slovákom... Dôležité roky svojho života som prežil v Československu, divadlo som spoznával v Československu, Praha bola mojím hlavným mestom... Tento pocit, tieto spomienky si v sebe stále nosím. Rozdelenie ma zasiahlo veľmi bolestivo, stalo sa niečo nepredstaviteľné. Boli také roky, kedy sa diali zázraky, zázraky, ktoré som si do roku 1989 nevedel ani predstaviť. To boli zmeny veľmi príjemné. Ale prišli aj iné... medzi nimi aj rozdelenie Československa. Silvester 1992 bol ťažký a smutný. S mojimi priateľmi sme ho takmer preplakali. Nevedeli sme si predstaviť, ako veci pôjdu ďalej. Ale život akosi išiel ďalej a aj tento rozhovor robíme v Čechách, stále tu robím divadlo, necítim sa ako v cudzine. Možno že sa stalo, čo sa stať malo, a dôležité je, že to rozdelenie prebehlo kultivovane, slušne a že sme aj naďalej spolu a radi sa vidíme. Teší ma, že dve z mojich troch detí vyštudovali v Čechách. Syn sa stal lekárom v Čechách a mladšia dcéra bude divadelnou manažérkou vďaka vysokej škole v Brne.
Když jsme si v roce 2011 přáli k Vánocům, psal jste mi, že jste v divadle zrušil zkoušku, abyste mohl v televizi sledovat smuteční rozloučení s Václavem Havlem. Kým pro vás byl poslední československý president?
Václav Havel bol pre mňa prvý a na dlho aj posledný prezident, ktorého som si vážil, ktorého som rešpektoval a obdivoval. Bol to Európan, svetoobčan, vedel postaviť do pozoru americký kongres, to sa nepodarilo nikomu z prezidentov, ktorých som zažil. Jeho smrť v roku 2011 som pociťoval ako obrovskú stratu. Teraz sa teším, že je na Slovensku prezidentom človek, za ktorého sa nemusíme hanbiť a na ktorého postoje môžeme byť pyšní.
Ještě před půl rokem byl předsedou Banskobystrického kraje, kde žijete a vedete divadlo, trestně stíhaný neonacistický politik Marian Kotleba. Jak je to možné? Co to vypovídá o politickém ovzduší na Slovensku?
Nič iné, len to, čo vypovedá veľa občanov v krajinách celé Európy, bohužiaľ. Svedčí to o hľadaní, o strate ilúzií, o bezradnosti, možno aj o ľudskej hlúposti, akejsi nedôvere, ktorá momentálne otriasa Európou. Je za tým isto ekonomická situácia, byrokratický aparát v Bruseli, strach, neistota. Možno aj rozmaznanosť a nepokora. Určite aj príchod imigrantov na náš kontinent mal vplyv na myslenie ľudí a majú pocit, že sú ohrozené ich istoty. Je však treba to zvládnuť, uvedomiť si, čo je a čo nie je riešenie. Určite neplatí, že klin sa klinom vybíja. Naše problémy nám nikto nevyrieši, nemôžeme svoje osudy vložiť do rúk akýchsi bláznov, egocentrikov, ktorí čakajú len na to, aby sa dostali k možnostiam, a potom nám všetkým zakrútia krkom. Nesmieme to dopustiť.
Jak se Kotlebovy postoje projevovaly v životě kraje a konkrétně vašeho divadla?
To obdobie pre mňa z dnešného pohľadu predstavuje predovšetkým veľa strateného času, zaoberali sme sa nezmyslami a bolo to zbytočné, hlúpe a smutné. Tvorivá práca musela ísť často bokom. Škoda tých štyroch rokov.
Žijete divadlem přes čtyřicet let, jistě věříte na jeho očistnou sílu. Má ji i v politice? Mimochodem moc ráda vzpomínám na politfantasy Lebensraum, kterou jste inscenoval v Ostravě roku 2011 a dodnes se hraje.
Divadlo nie je, ani nemôže byť apolitické. Politika, politické myslenie musí mať na neho vplyv. Myslím si, že všetci sme neustále súčasťou politiky. Politika neuveriteľne ovplyvňuje naše životy, našu každodennú existenciu. Celý náš život, osobný aj profesný, je neustále obmotaný politickými rozhodnutiami. A divadlo je vecou verejnou, nesmie sa nevyjadrovať, má v pracovnej náplni reagovať živo na to, čo sa deje. Bohužiaľ v súčasnej dobe odvaha zlacnela, dnes nie je problém hovoriť nahlas, nemal by to byť problém. Všetko, čo človeku napadne, pokiaľ sa to nedotýka trestnoprávnej činnosti, podlieha slobode prejavu. Samozrejme problém je byť aktuálny, pretože dnes ráno sa niečo udeje a popoludní je to všade vo svete na webe. A kým sa urobí v divadle predstavenie, ten problém často pominie. Takže to chce veľkú divadelnú aj ľudskú múdrosť, predvídavosť, schopnosť analýzy a schopnosť nájsť v súčasnosti všetky možné kontexty. Robiť politický kabaret je zábavné, ale pominuteľné. Divadlo musí minulosť previazať so súčasnosťou i budúcnosťou, vedieť pomenovať problém, premýšľať, prečo sa veci opakujú, či je to naša hlúposť, že je Shakespeare stále aktuálny, alebo je to naša slabosť, alebo je to prirodzené a je treba si uvedomiť, čo máme spoločné so Shakespearovými súčasníkmi. Prečo ich problémy sú aj mojimi problémy. Na to musí divadlo vedieť hľadať odpovede a týmito odpoveďami sa vyjadrovať k dnešku, aby sme sa s našimi súčasníkmi vedeli vyvarovať opakovaniu chyb, spoznať, či je to vôbec možné, či sme poučiteľní, a ak nie sme, prečo nie sme poučiteľní. Myslím si, že divadlo nemá šancu byť nepolitické. Človek, keď odchádza z divadla, by si mal povedať dve mantinelové vety. Buď: Ježiš, to je dobré, že to nie je takto. Alebo: Ježiš, to je škoda, že to nie je takto. A som aj toho názoru, že človek si lepšie odpočinie v saune ako v divadle. Do divadla by sme nemali chodiť odpočívať.
Zabýváte se i divadlem pro úplně nejmenší děti, už od peřinek. Povězte o něm něco, prosím.
My sme to odkukali v Európe. Videl som na festivaloch v západnej časti Európy predstavenie pre batoľatá, pre publikum od troch mesiacov do dvoch troch rokov. Keď som sa prvýkrát stretol s takýmto predstavením, niekde v Dijone vo Francii, pred asi dvadsiatimi rokmi, pozeral som sa na to s akýmsi dešpektom, ani sa mi nezdalo, že je to divadlo, keď si herci a herečky hrajú s deťmi na akési základné popisy činností, nerešpektoval som to. Ale veci sa vyvíjajú, aj ľudské postoje, názory, a je to správne. Keby sme ich nemenili, znamenalo by to, že nepremýšľame. Tak sme sa začali zaoberať týmto typom divadla, naštudovali niektoré postupy, veľa sme sa dozvedeli od talianskeho divadla La baraca, ktoré s takýmito predstaveniami prišlo už dávno, pred viac ako tridsiatimi rokmi, až sme vznik takýchto predstavení podporili aj v Divadle na Rázcestí. Našli sme kolegyňu režisérku, ktorá to chcela robiť. Prvé tri „batolária“ vznikli pod mojou supervíziou, a ja som pri nich zistil, že všetko, čo platí u Shakespeara, platí aj pre toto divadlo, ktorým chcete zaujať maličké deti. Tie predstavenia v Divadle na Rázcestí hrávame pre tridsať divákov, často tam je sedem detí a dvadsať rodičov, aj starých rodičov, a sú neobyčajne obľúbené a stále plné. A je to úžasné, keď končí predstavenie Akvabatolárium, kde hráme s malým bazénom a s vodou a s peny vznikajú rôzne objekty, potom deti dostanú pršiplášte a gumáky a malé kýbliky a vyrábajú také malé slovenské more a potom tam všetky naskáču a robia úžasný vodný happening. To je čistá radosť, keď sa divadlo končí takto šťastne.
A dôležité je, že tieto diváci sa potom vracajú aj na predstavenia pre vyššie vekové kategórie a na večerné predstavenia, pretože návšteva divadla je zvykom, mala by patriť k spôsobu života.
Hra Král jelenem je psána pro dospělé publikum, a přestože je to vlastně pohádka, pro nejmenší děti určitě nebude. Ale pro větší možná ano. Nebo se mýlím?
Král jeleňom sa hrá rôzne. Hrá sa pre deti, hrá sa pre dospelých a hrá sa v činohre aj v bábkových divadlách, a tiež v divadlách masky ako commedia dell’arte, však tak bol aj napísaný. Ten text je flexibilný a dá sa rôznym spôsobom uchopiť. My ho budeme hrať ako klasické večerné predstavenie, pretože sú tam navrhnuté témy, ktorými nemusíme obťažovať deti – téma sexuality, politická téma, túžba po moci, túžba ovládať druhých, téma zrady, pokrytectva, falošnosti... a to sú priestory pre dospelé publikum. Myslím si, že dieťa môže pozerať každé predstavenie, vôbec mi nevadí, keď na predstavení pre dospelé sedia päťročné deti, ak v tom predstavení nie sú situácie, ktoré deťom môžu ublížiť. Nie je dôležité, aby všetkému rozumeli, ako nemusíme rozumieť klasickej symfónii, nemusíme ju vedieť analyzovať. Ale napriek tomu si nemyslím, že náš Jeleň bude pre deti. Sú tam určité veci venované len dospelým, na ktoré deti majú ešte čas. Ale nebude tam nič také, čo by mohlo ublížiť, ak má niekto trinásť, štrnásť rokov, nemalo by ho nič vyviesť z miery.
Čím vás tahle komedie barokního mistra Carla Gozziho zlákala?
Pre mňa je to veľmi dobre napísaný text, ponúka veľa možností, inšpirácie pre tvorbu, hereckú improvizáciu... Takže skúšame teraz s hercami a herečkami herecké divadlo, divadlo situácie, kontaktu s publikom. Pre mňa majú tieto skúšky veľký zmysel a verím, že ho budú mať aj pre hercov a že v konečnom dôsledku bude mať inscenácia zmysel aj pre divákov. Doteraz som niekedy nerobil žiadneho Gozziho a som vďačný za túto príležitosť, prvýkrát spoznávam tohto autora zvnútra.
Na Kunětické hoře režírujete už třetí inscenaci, předcházel Sen noci svatojánské a Cikáni jdou do nebe. Máte rád divadlo v plenéru?
Mam rád divadlo v akomkoľvek priestore. A Kunetická hora je pre mňa veľmi inšpiratívny priestor, je to príjemné vybočenie zo štandardu. Ja som spoluzodpovedný za divadlo, ktoré pracuje s dosť nepravidelnou dramaturgiou aj v nepravidelnom priestore a tiež sme hrali divadlo asi už všade, kde sa hrať dá. Ten amfiteáter, ktorý ste na Kunetickej hore vybudovali, je skvelý nápad, výborné oživenie pre Pardubice, ktoré sú divadelným mestom. Ja som si pred pätnástimi rokmi myslel, že Pardubice sú dostihy, perníky a hokej... A teraz viem, že je tu aj obrovská divadelná tradícia. Divadlo je stále plné, keď idem na predstavenia, vždy mi treba priložiť stoličku, to je úžasné. Úprimne gratulujem. Tie inscenácie, ktoré ste spomínali, aj Sen aj Cigáňov, som mal veľmi rád a som pyšný, že som ich tu mohol robiť, a tak do tretice verím, že všetko bude dobré.
Tiež verím a zaklepeme! Bude léto, kam pojedete? Vím, že přestože žijete obklopen krásnou slovenskou přírodou, v létě dáváte přednost té české.
Asi je to tým, že bývame v podstate v lese, v takej malej dedine, Vlkanová sa to volá.
Ale jsou tam medvědi.
Áno, sú tam medvede, už sa nám párkrát prešli aj po dedine. Áno, bývam v lese, pri rieke Hron, takže si užívam lesné cestičky a chodníky a behám tam, a v zime sa preháňam na bežkách. A možná práve preto nás to v lete ťahá inde. Často sme chodievali do Česka, strašne sme si s rodinou zamilovali Vysočinu, kde máme priateľov, ktorí nás pozývali. Pani Zojka Mikotová, režisérka, zakladateľka Katedry neslyšících na JAMU, vlastní taký nádherný priestor, kam sme mali možnosť chodievať, naše deti tam vyrastali, naučili sa tam bicyklovať, aj český jazyk, veľmi som za to vďačný. Dokonca sme aj s manželkou uvažovali, že by sme sa na Vysočine usadili na staré kolena. Páči sa nám. Rastú tam huby, nie sú tam také vysoké kopce ako u nás, sú tam rybníky. Strašne krásny kraj. Ale chodievame aj často do Talianska, na Sicíliu, na vidiek, tam to máme tiež radi. Ale tento rok by sme mali cestovať do Portugalska, tam bol náš syn ako študent na stáži a zavolal nás tam. Ale teraz mám hlavu úplne inde. To budeme riešiť, až keď odpremiérujeme.
ZLOMTE VAZ! A pak krásnou dovolenou.
Pane režisére, má divadlo některých zemí, které jste poznal, pojmenovatelná specifika?
To je otázka, ktorú dostávam pomerne často. Po toľkých rokoch práce v rôznych divadlách v rôznych krajinách vlastne hovorím, že asi ani veľký rozdiel nie je. Najzásadnejší a najdôležitejší sú ľudia. Buď sa človek stretne s vytúženým talentom, a potom je všetko úplne v poriadku, alebo sa nestretne, a potom je problém všade rovnaký. Takže všetko záleží na tom, ako je súbor vybavený. Možno že Poliaci sú vášnivejší, Slováci naopak ležérnejší, Česi majú väčší zmysel pre humor a nadhľad, ale to sú nepodstatné rozdiely. Dôležité je, aby súbor bol šikovný, pobozkaný a chcel pracovať...
Před časem jste se na zkoušce Petra a Lucie v Olomouci zmínil, že se cítíte být Čechoslovákem. Československá republika by se letos v říjnu dožila 100 let. Jak jste pocítil její rozdělení?
Česká a Slovenská republika sú oddelené od roku 1993 a ja budem mať šesťdesiat, to znamená že som bol dlhšie Čechoslovákom, ako som Slovákom... Dôležité roky svojho života som prežil v Československu, divadlo som spoznával v Československu, Praha bola mojím hlavným mestom... Tento pocit, tieto spomienky si v sebe stále nosím. Rozdelenie ma zasiahlo veľmi bolestivo, stalo sa niečo nepredstaviteľné. Boli také roky, kedy sa diali zázraky, zázraky, ktoré som si do roku 1989 nevedel ani predstaviť. To boli zmeny veľmi príjemné. Ale prišli aj iné... medzi nimi aj rozdelenie Československa. Silvester 1992 bol ťažký a smutný. S mojimi priateľmi sme ho takmer preplakali. Nevedeli sme si predstaviť, ako veci pôjdu ďalej. Ale život akosi išiel ďalej a aj tento rozhovor robíme v Čechách, stále tu robím divadlo, necítim sa ako v cudzine. Možno že sa stalo, čo sa stať malo, a dôležité je, že to rozdelenie prebehlo kultivovane, slušne a že sme aj naďalej spolu a radi sa vidíme. Teší ma, že dve z mojich troch detí vyštudovali v Čechách. Syn sa stal lekárom v Čechách a mladšia dcéra bude divadelnou manažérkou vďaka vysokej škole v Brne.
Když jsme si v roce 2011 přáli k Vánocům, psal jste mi, že jste v divadle zrušil zkoušku, abyste mohl v televizi sledovat smuteční rozloučení s Václavem Havlem. Kým pro vás byl poslední československý president?
Václav Havel bol pre mňa prvý a na dlho aj posledný prezident, ktorého som si vážil, ktorého som rešpektoval a obdivoval. Bol to Európan, svetoobčan, vedel postaviť do pozoru americký kongres, to sa nepodarilo nikomu z prezidentov, ktorých som zažil. Jeho smrť v roku 2011 som pociťoval ako obrovskú stratu. Teraz sa teším, že je na Slovensku prezidentom človek, za ktorého sa nemusíme hanbiť a na ktorého postoje môžeme byť pyšní.
Ještě před půl rokem byl předsedou Banskobystrického kraje, kde žijete a vedete divadlo, trestně stíhaný neonacistický politik Marian Kotleba. Jak je to možné? Co to vypovídá o politickém ovzduší na Slovensku?
Nič iné, len to, čo vypovedá veľa občanov v krajinách celé Európy, bohužiaľ. Svedčí to o hľadaní, o strate ilúzií, o bezradnosti, možno aj o ľudskej hlúposti, akejsi nedôvere, ktorá momentálne otriasa Európou. Je za tým isto ekonomická situácia, byrokratický aparát v Bruseli, strach, neistota. Možno aj rozmaznanosť a nepokora. Určite aj príchod imigrantov na náš kontinent mal vplyv na myslenie ľudí a majú pocit, že sú ohrozené ich istoty. Je však treba to zvládnuť, uvedomiť si, čo je a čo nie je riešenie. Určite neplatí, že klin sa klinom vybíja. Naše problémy nám nikto nevyrieši, nemôžeme svoje osudy vložiť do rúk akýchsi bláznov, egocentrikov, ktorí čakajú len na to, aby sa dostali k možnostiam, a potom nám všetkým zakrútia krkom. Nesmieme to dopustiť.
Jak se Kotlebovy postoje projevovaly v životě kraje a konkrétně vašeho divadla?
To obdobie pre mňa z dnešného pohľadu predstavuje predovšetkým veľa strateného času, zaoberali sme sa nezmyslami a bolo to zbytočné, hlúpe a smutné. Tvorivá práca musela ísť často bokom. Škoda tých štyroch rokov.
Žijete divadlem přes čtyřicet let, jistě věříte na jeho očistnou sílu. Má ji i v politice? Mimochodem moc ráda vzpomínám na politfantasy Lebensraum, kterou jste inscenoval v Ostravě roku 2011 a dodnes se hraje.
Divadlo nie je, ani nemôže byť apolitické. Politika, politické myslenie musí mať na neho vplyv. Myslím si, že všetci sme neustále súčasťou politiky. Politika neuveriteľne ovplyvňuje naše životy, našu každodennú existenciu. Celý náš život, osobný aj profesný, je neustále obmotaný politickými rozhodnutiami. A divadlo je vecou verejnou, nesmie sa nevyjadrovať, má v pracovnej náplni reagovať živo na to, čo sa deje. Bohužiaľ v súčasnej dobe odvaha zlacnela, dnes nie je problém hovoriť nahlas, nemal by to byť problém. Všetko, čo človeku napadne, pokiaľ sa to nedotýka trestnoprávnej činnosti, podlieha slobode prejavu. Samozrejme problém je byť aktuálny, pretože dnes ráno sa niečo udeje a popoludní je to všade vo svete na webe. A kým sa urobí v divadle predstavenie, ten problém často pominie. Takže to chce veľkú divadelnú aj ľudskú múdrosť, predvídavosť, schopnosť analýzy a schopnosť nájsť v súčasnosti všetky možné kontexty. Robiť politický kabaret je zábavné, ale pominuteľné. Divadlo musí minulosť previazať so súčasnosťou i budúcnosťou, vedieť pomenovať problém, premýšľať, prečo sa veci opakujú, či je to naša hlúposť, že je Shakespeare stále aktuálny, alebo je to naša slabosť, alebo je to prirodzené a je treba si uvedomiť, čo máme spoločné so Shakespearovými súčasníkmi. Prečo ich problémy sú aj mojimi problémy. Na to musí divadlo vedieť hľadať odpovede a týmito odpoveďami sa vyjadrovať k dnešku, aby sme sa s našimi súčasníkmi vedeli vyvarovať opakovaniu chyb, spoznať, či je to vôbec možné, či sme poučiteľní, a ak nie sme, prečo nie sme poučiteľní. Myslím si, že divadlo nemá šancu byť nepolitické. Človek, keď odchádza z divadla, by si mal povedať dve mantinelové vety. Buď: Ježiš, to je dobré, že to nie je takto. Alebo: Ježiš, to je škoda, že to nie je takto. A som aj toho názoru, že človek si lepšie odpočinie v saune ako v divadle. Do divadla by sme nemali chodiť odpočívať.
Zabýváte se i divadlem pro úplně nejmenší děti, už od peřinek. Povězte o něm něco, prosím.
My sme to odkukali v Európe. Videl som na festivaloch v západnej časti Európy predstavenie pre batoľatá, pre publikum od troch mesiacov do dvoch troch rokov. Keď som sa prvýkrát stretol s takýmto predstavením, niekde v Dijone vo Francii, pred asi dvadsiatimi rokmi, pozeral som sa na to s akýmsi dešpektom, ani sa mi nezdalo, že je to divadlo, keď si herci a herečky hrajú s deťmi na akési základné popisy činností, nerešpektoval som to. Ale veci sa vyvíjajú, aj ľudské postoje, názory, a je to správne. Keby sme ich nemenili, znamenalo by to, že nepremýšľame. Tak sme sa začali zaoberať týmto typom divadla, naštudovali niektoré postupy, veľa sme sa dozvedeli od talianskeho divadla La baraca, ktoré s takýmito predstaveniami prišlo už dávno, pred viac ako tridsiatimi rokmi, až sme vznik takýchto predstavení podporili aj v Divadle na Rázcestí. Našli sme kolegyňu režisérku, ktorá to chcela robiť. Prvé tri „batolária“ vznikli pod mojou supervíziou, a ja som pri nich zistil, že všetko, čo platí u Shakespeara, platí aj pre toto divadlo, ktorým chcete zaujať maličké deti. Tie predstavenia v Divadle na Rázcestí hrávame pre tridsať divákov, často tam je sedem detí a dvadsať rodičov, aj starých rodičov, a sú neobyčajne obľúbené a stále plné. A je to úžasné, keď končí predstavenie Akvabatolárium, kde hráme s malým bazénom a s vodou a s peny vznikajú rôzne objekty, potom deti dostanú pršiplášte a gumáky a malé kýbliky a vyrábajú také malé slovenské more a potom tam všetky naskáču a robia úžasný vodný happening. To je čistá radosť, keď sa divadlo končí takto šťastne.
A dôležité je, že tieto diváci sa potom vracajú aj na predstavenia pre vyššie vekové kategórie a na večerné predstavenia, pretože návšteva divadla je zvykom, mala by patriť k spôsobu života.
Hra Král jelenem je psána pro dospělé publikum, a přestože je to vlastně pohádka, pro nejmenší děti určitě nebude. Ale pro větší možná ano. Nebo se mýlím?
Král jeleňom sa hrá rôzne. Hrá sa pre deti, hrá sa pre dospelých a hrá sa v činohre aj v bábkových divadlách, a tiež v divadlách masky ako commedia dell’arte, však tak bol aj napísaný. Ten text je flexibilný a dá sa rôznym spôsobom uchopiť. My ho budeme hrať ako klasické večerné predstavenie, pretože sú tam navrhnuté témy, ktorými nemusíme obťažovať deti – téma sexuality, politická téma, túžba po moci, túžba ovládať druhých, téma zrady, pokrytectva, falošnosti... a to sú priestory pre dospelé publikum. Myslím si, že dieťa môže pozerať každé predstavenie, vôbec mi nevadí, keď na predstavení pre dospelé sedia päťročné deti, ak v tom predstavení nie sú situácie, ktoré deťom môžu ublížiť. Nie je dôležité, aby všetkému rozumeli, ako nemusíme rozumieť klasickej symfónii, nemusíme ju vedieť analyzovať. Ale napriek tomu si nemyslím, že náš Jeleň bude pre deti. Sú tam určité veci venované len dospelým, na ktoré deti majú ešte čas. Ale nebude tam nič také, čo by mohlo ublížiť, ak má niekto trinásť, štrnásť rokov, nemalo by ho nič vyviesť z miery.
Čím vás tahle komedie barokního mistra Carla Gozziho zlákala?
Pre mňa je to veľmi dobre napísaný text, ponúka veľa možností, inšpirácie pre tvorbu, hereckú improvizáciu... Takže skúšame teraz s hercami a herečkami herecké divadlo, divadlo situácie, kontaktu s publikom. Pre mňa majú tieto skúšky veľký zmysel a verím, že ho budú mať aj pre hercov a že v konečnom dôsledku bude mať inscenácia zmysel aj pre divákov. Doteraz som niekedy nerobil žiadneho Gozziho a som vďačný za túto príležitosť, prvýkrát spoznávam tohto autora zvnútra.
Na Kunětické hoře režírujete už třetí inscenaci, předcházel Sen noci svatojánské a Cikáni jdou do nebe. Máte rád divadlo v plenéru?
Mam rád divadlo v akomkoľvek priestore. A Kunetická hora je pre mňa veľmi inšpiratívny priestor, je to príjemné vybočenie zo štandardu. Ja som spoluzodpovedný za divadlo, ktoré pracuje s dosť nepravidelnou dramaturgiou aj v nepravidelnom priestore a tiež sme hrali divadlo asi už všade, kde sa hrať dá. Ten amfiteáter, ktorý ste na Kunetickej hore vybudovali, je skvelý nápad, výborné oživenie pre Pardubice, ktoré sú divadelným mestom. Ja som si pred pätnástimi rokmi myslel, že Pardubice sú dostihy, perníky a hokej... A teraz viem, že je tu aj obrovská divadelná tradícia. Divadlo je stále plné, keď idem na predstavenia, vždy mi treba priložiť stoličku, to je úžasné. Úprimne gratulujem. Tie inscenácie, ktoré ste spomínali, aj Sen aj Cigáňov, som mal veľmi rád a som pyšný, že som ich tu mohol robiť, a tak do tretice verím, že všetko bude dobré.
Tiež verím a zaklepeme! Bude léto, kam pojedete? Vím, že přestože žijete obklopen krásnou slovenskou přírodou, v létě dáváte přednost té české.
Asi je to tým, že bývame v podstate v lese, v takej malej dedine, Vlkanová sa to volá.
Ale jsou tam medvědi.
Áno, sú tam medvede, už sa nám párkrát prešli aj po dedine. Áno, bývam v lese, pri rieke Hron, takže si užívam lesné cestičky a chodníky a behám tam, a v zime sa preháňam na bežkách. A možná práve preto nás to v lete ťahá inde. Často sme chodievali do Česka, strašne sme si s rodinou zamilovali Vysočinu, kde máme priateľov, ktorí nás pozývali. Pani Zojka Mikotová, režisérka, zakladateľka Katedry neslyšících na JAMU, vlastní taký nádherný priestor, kam sme mali možnosť chodievať, naše deti tam vyrastali, naučili sa tam bicyklovať, aj český jazyk, veľmi som za to vďačný. Dokonca sme aj s manželkou uvažovali, že by sme sa na Vysočine usadili na staré kolena. Páči sa nám. Rastú tam huby, nie sú tam také vysoké kopce ako u nás, sú tam rybníky. Strašne krásny kraj. Ale chodievame aj často do Talianska, na Sicíliu, na vidiek, tam to máme tiež radi. Ale tento rok by sme mali cestovať do Portugalska, tam bol náš syn ako študent na stáži a zavolal nás tam. Ale teraz mám hlavu úplne inde. To budeme riešiť, až keď odpremiérujeme.
ZLOMTE VAZ! A pak krásnou dovolenou.
Jana Pithartová
